Mária, Nepoškvrnená Pomocnica v živote Don Bosca
Rozprávanie o prítomnosti Panny Márie v živote don Bosca asi nie je možné začať inak ako jeho snom z deviatich rokov.
Sen, ktorý otvára život
Janko Bosco vo svojich spomienkach píše:
Ten sen sa mi vryl hlboko do pamäti a sprevádzal ma celý život. Snívalo sa mi, že som blízko domu na širokom dvore. Zabávalo sa tam mnoho chlapcov. Niektorí sa smiali, iní sa hrali a mnohí aj kliali. Keď som počul to rúhanie, vrhol som sa na nich. Chcel som ich umlčať slovami a päsťami. Tu sa zjavil vznešený muž v dôstojnom oblečení. Celý bol zahalený do bieleho plášťa. Tvár mu tak žiarila, že sa do nej nedalo ani pozrieť. Oslovil ma menom a rozkázal mi, aby som sa postavil na čelo týchto chlapcov. Povedal mi:
Musíš si ich získať dobrotou a láskou a nie bitkou. Daj sa s nimi do reči a vysvetli im, že hriech je najväčšie zlo a priateľstvo s Bohom je vzácne dobro.
Zmätený a prestrašený som sa vyhováral, že som len úbohý, nevzdelaný chlapec a takým nezbedníkom nie som schopný hovoriť o náboženstve.
V tej chvíli sa chlapci prestali byť, vykrikovať a preklínať a všetci obstúpili hovoriaceho. Ani som nevedel, čo hovorím, keď som sa spýtal:
Kto ste, že žiadate odo mňa také nemožné veci?
Práve preto, – odpovedal – že sa ti to zdá také nemožné, musíš to urobiť možným tým, že poslúchneš a nadobudneš si vedomosti.
Ako si možno nadobudnúť vedomosti?
Dám ti učiteľku. Pod jej vedením sa staneš múdrym, lebo bez nej je i tak každá múdrosť iba nevedomosťou.
Ale, kto ste?
Som synom tej, ktorú ťa tvoja matka naučila pozdravovať trikrát denne.
Moja matka mi vždy hovorievala, aby som sa bez jej dovolenia nestýkal s neznámymi. Povedzte mi teda, ako sa voláte?
Na to sa spýtaj mojej matky.
V tej chvíli som zbadal vedľa neho vznešenú paniu odetú do žiarivého plášťa, akoby bola samá jagavá hviezda. Keď videla, že môj zmätok rastie, ukázala mi, aby som sa priblížil, chytila ma dobrotivo za ruku a povedala:
Pozri sa.
Obzrel som sa a videl som, že všetci tí chlapci zrazu zmizli. Namiesto nich tu bolo mnoho kozliat, psov, mačiek, medveďov a iných zvierat. Vznešená pani mi povedala:
Toto je tvoje pole, tu budeš pracovať. Buď pokojný, statočný a silný a čo vidíš, že sa teraz deje s týmito zvieratami, musíš urobiť s mojimi synmi.
Obzrel som sa znova a namiesto divých zvierat sa zrazu objavili krotké baránky, ktoré pobehovali a poskakovali okolo muža a panej a radostne bľačali na ich počesť. Pustil som sa – stále vo sne – do plaču a povedal som tej panej, že nič z toho nechápem. Jemne ma pohladila po tvári a povedala:
Časom všetko pochopíš.
Len čo to vyriekla, prebudil ma akýsi hrmot a všetko zmizlo. Bol som ohromený. Zdalo sa mi, že ruky dotlčené od úderov, ktoré som rozdával na všetky strany, ma bolia a tvár mi horí od zaúch, ktoré som dostal.
Vznešený muž v don Boscovom sne povedal: „Som synom tej, ktorú ťa tvoja matka naučila pozdravovať trikrát denne“. Tieto slová objasňujú určitý zvyk Janka Bosca. Povzbudzovaný svojou mamou zvykol ráno, napoludnie a večer zdraviť Pannu Máriu modlitbou Anjel Pána. V tom čase šlo o bežne zaužívanú modlitbu. Tento zvyk si don Bosco pestoval už od detstva a z jeho životopisu vieme, že nešlo len o detskú „povinnosť“. V pravidelnej modlitbe k Panne Márii pokračoval aj ako mladík, keď slúžil na statku u Mogliovcov vo veku 12 až 14 rokov.
O úcte k Panne Mária hovorí aj jedna príhoda zo života mladíka Jána Bosca. Starý Jozef, strýko hospodára, sa raz vracal z poľa celý upotený s motykou na pleci. Bolo poludnie a v diaľke bolo počuť zvuk zvonov. Unavený starec si sadol na kopu sena, aby si oddýchol. Všimol si, že neďaleko neho kľačí Janko Bosco a modlí sa Anjel Pána. Sčasti žartom, sčasti vážne povedal:
No to je poriadok! My starí si ničíme od rána do večera telo, trápime sa a nevládzeme a tu, aha – mladý, hneď ako je voľná chvíľa sa dá na modlenie.
Ján mu odpovedal taktiež napoly žartom:
Pokiaľ ide o prácu, pán Jozef, viete, že nezostávam pozadu. Matka ma však naučila, že keď sa modlíme, potom z dvoch zŕn vyrastú štyri klasy. Pokiaľ sa nemodlíme, zo štyroch zŕn vyrastú klasy iba dva. Bolo by dobré, keby ste sa aj vy trochu pomodlili.
Aký zmysel mal tento každodenný zvyk v živote dedinského chlapca Janka? Panna Mária pre neho nebola iba sviatočnou záležitosťou, akýsi druh prepychu, keď nie je čo robiť alebo keď sa ide s kamarátmi na púť. Nebol to pre neho ani šperk, ktorý sa v bežný deň schováva do skrine spolu so sviatočnými šatami. Pre Janka Bosca bola Panna Mária od prvých rokov matkou na každý deň. Nezáležalo na tom, či sa učil kopať na poli, kosiť trávu, viesť voz alebo pásť kravy. Panna Mária mu bola spoločníčkou vo všedné dni, keď ako ozajstný dedinčan pracoval od rána do večera na poli a unavený si líhal spať na slamník napchatý kukuričným lístím. Stretával sa s ňou často – ráno, keď ho zobudilo kikiríkanie kohúta a musel prekonať spánok a lenivosť, pretože sa začínal deň, ktorý bolo treba naplniť prácou. Stretával ju počas poludňajšej prestávky, keď si sadal na trávu, aby sa posilnil chlebom a osviežil vodu, a rovnako aj večer, keď ho celé telo bolelo od únavy, keď návrat domov medzi svojich a posedenie pri stole boli jedinou radosťou dňa. V tom čase bolo zvykom, že sa rodina po večery zišla a spolu sa pomodlili ruženec. Počas letných večerov sa vysedávalo vonku, v zime to bolo zas v teplej stajni. Modlili sa celé rodiny, deti, túliace sa v matkinom náruči alebo na dedových kolenách, mladí aj starí, obracajúci na Pannu Máriu a mysliaci na svoje deti, polia, život a smrť. Stávala sa z toho posvätná chvíľa. Pre Janka bol táto chvíľa dôležitá a prežíval ju veľmi intenzívne. Keď slúžil na statku, pani Dorota ho často žiadala, aby sa predmodlieval. Pre Jána bol ruženec chvíľou rozhovoru s Pannou Máriou, jednotlivým Zdravasmi ju chcel pozdravovať a v tajomstvách svätého ruženca si pripomínať udalosti so života Pána a jeho Matky. Vedel, že Panna Mária je s ním, že ho počúva, pozoruje a myslí na neho.
Toto je prvý rys úcty k Panne Márii, ktorá bola pre don Bosca samozrejmosťou. Panna Mária sa pre neho stala matkou každého dňa, ktorá ho sprevádza v každom momente, či už pracuje, alebo sa modlí. Matka, ktorá na neho myslí, je s ním v ťažkých chvíľach, stojí pri ňom v starostiach a radostiach, stále, počas výnimočných, ale aj všedných dní. V ťažkých chvíľach ho berie za ruku – tak ako sa to stalo aj vo sne. A ako sa to prejavovalo v praxi? Janko začínal každú povinnosť, aktivitu, či zábavu vždy so Zdravasom a so Zdravasom ju aj končil. Stalo sa to pre neho samozrejmosťou. So Zdravasom začínal a končil čítanie zábavnej knihy, Zdravasom začínal každé svoje predstavenie na lane pre deti a Zdravasom ho aj ukončil. Modlitba a pozdrav Zdravas, Mária sa stali znamením stálej prítomnosti božej Matky v jeho živote
Don Bosco zveruje túto oddanosť aj nám. Mariánska úcta nie je žiadna vzácna ozdoba, ktorá sa oblieka len vo sviatočné dni. Je to stretnutie sa s matkou v bežný deň. Dominik Sávio a veľa iných chlapcov začínalo a končilo svoje úlohy – a písanie úloh bolo ich každodenným zamestnaním – vrúcnou spomienkou na Pannu Máriu: Mária, pomáhaj mi! Vzorom im v tom nebol nik iný ako sám don Bosco.
Toto je výzva aj pre nás, aby sme Máriu pozvali do nášho každodenného života. Môžeme to urobiť napríklad tým, že ju budeme znovu tri krát denne pozdravovať modlitbou Anjel Pána, ako to robili naši starí rodičia, alebo sa začneme modliť desiatok ruženca. Inšpirujme sa Ježišovými slovami na kríži, keď hovorí Jánovi: „Hľa tvoja matka“. Apoštol Ján zareagoval tak, že si ju vzal k sebe. Zoberme si Pannu Máriu domov aj my.