Na začiatku októbra sa podarila nezvyčajná akcia: vyše sto saleziánov spolupracovníkov z celého Slovenska na dvoch autobusoch sa vydalo na púť k sv. Františkovi Saleskému. Program sprevádzali saleziáni don Pavol Grach, don Janko Ihnát z Čiech a don Jozef Luscoň. Spoločne prežili „nádherné dni plné rodinnosti, intenzívnej modlitby a reflexie nad životom a posolstvom sv. Františka Saleského,“ uvádza jedna z účastníčok v článku na webstránke spolupracovníkov.
Z Michaloviec sa zúčastnili na púti saleziáni spolupracovníci Veronika Smereková (aj s deťmi) a Matúš Kurcik. Veronike sme položili tri otázky, aby sa s nami podelila o zážitky.
Veronika so synom a s d. Jánom Ihnátom
Veronika, prosím, predstav nám trochu túto púť.
Ako už vyplýva z názvu púte „Po stopách sv. Františka Saleského“, putovali sme za ním, na miesta, kde žil, pôsobil a vydával svedectvo o Kristovi. Púť trvala necelých 6 dní, keďže dôležitou súčasťou púte je aj cesta, ktorá bola trochu nepohodlná, keďže sme išli aj v noci, autobusom. Zaujímavé bolo aj to, že sa púť konala v roku, kedy slávime jubileum – 400 rokov od smrti Františka Saleského. Cieľom bolo hlbšie nahliadnuť do koreňov saleziánskej spirituality, keďže, ako dobre vieme, náš svätec, don Bosco, sa od Františka inšpiroval a podľa neho pomenoval aj svoju saleziánsku spoločnosť. A don Bosco, ktorý nám dal meno tohto svätca, chcel, aby sme ho poznali a nasledovali.
Hrad Allinges, na ktorom asi rok býval František, keď ako kňaz kázal v kraji Chablais kalvinom.
Čo si viac spoznala o Františkovi Saleskom?
Dozvedela som sa viac už z čítania jeho životopisu a z katechéz o ňom, ktoré pripravil pre nás don Paľo Grach (mimochodom ich vrelo odporúčam, dajú sa pozrieť na youtube). Obdobie, v ktorom žil, a kraj, boli charakteristické šírením protestantizmu, konkrétne kalvinizmu, a náboženskými vojnami. Mestu Ženeve sa hovorilo „mesto kalvínov“. A Boh zasadil tohto Františka práve na to miesto a do tej doby, aby svojou dobrotou, láskavosťou, miernosťou a nesmiernou trpezlivosťou privádzal ľudí späť ku Kristovi, do Katolíckej cirkvi, a robil to horlivo a neúnavne najprv ako kňaz, potom dvadsať rokov ako biskup.
Don Janko Ihnát, ktorý nás spolu s Paľkom Grachom a Jožkom Luscoňom sprevádzal, púť obohacoval rôznymi historickými i zaujímavými vsuvkami. Napr., že František nemal rád nevzdelanosť, vo všeobecnosti, ale najmä u budúcich kňazov, a ako biskup nechcel dať odporúčanie na kňazstvo u adepta, ktorý nebol dostatočne pripravený vedomostne ale aj po stránke duchovnej zrelosti. A keď to odporúčanie nechcel dať pre syna istého vysokopostaveného človeka v Annecy, tak dotyčný mu z hnevu strpčoval život tým, že nechal zúrivé psy, aby štekali pod Františkovými oknami.
Aj sa trochu športovalo.
Čím ťa táto púť obohatila do života?
Som veľmi vďačná za túto púť, že som sa jej ako člen veľkej saleziánskej rodiny mohla zúčastniť. Osobitne som vďačná za to, že na púti so mnou mohli byť aj moje deti, a našu vyše 110 člennú skupinu tak „omladili“. Púť ma posilnila vo viere a uvedomení si čností sv. Františka, ktoré by mali byť ozdobou každého saleziána. Aj ja po tejto púti túžim byť radostnejšia, trpezlivejšia a láskavejšia voči ľudom, ktorí žijú okolo mňa. Sú to veci, o ktoré sa chcem denne snažiť. V neposlednom rade ma púť obohatila spoznaním malebného savojského kraja pod Alpami, kde svoj život prežil sv. František.
Ukončím slovami dona Bosca, ktoré adresoval prvým saleziánom spolupracovníkom: „Spolupracovníci sú Zbožné združenie na spôsob tretieho rádu rehoľných rádov, v ktorom sa jeho členovia formujú k tomu, aby vo vysokom stupni uskutočňovali čnosti apoštola a biskupa Ženevy sv. Františka Saleského, usilujú sa posvätiť samých seba a pracujú na spáse druhých.“
Veronike ďakujeme za podelenie sa aj za fotografie.
Účastníci púte.
