P1: „Ja chcem ísť na lyžovačku, ale nechcem lyžovať, to môžem?“
P2: „Tá neviem asi ne bo veľa nás“
P1: „ale šak my budeme s vami normálne len nebudeme lyžovať“
P2: „tak choďte na výlet a aspoň aj vy niečo zažijete“
P1: „hej vidíš, dobre ta zrobme výlet do tatier“ – tatko to začalo…
V pondelok o druhej sme odišli z Michaloviec do Popradu. Vybrali sme sa na chatu pri zelenom plese. „To je taká prechádzka po rovine“ chlácholil nás vedúci. Samozrejme sme mu verili…(asi si viete predstaviť tú prechádzku v Tatrách). Prespali sme v popradskom saleziánskom stredisku, niektorí tam boli prvý krát, ale hodnotíme to veľmi pozitívne. (určite sa tam choďte pozrieť, keď budete môcť, je to tam pekné). Večer sme sa chvíľku zahrali, ale už o desiatej sme všetci zaľahli pretože, a teraz začína krutá realita, sme vstavali o piatej hodine ráno! Mali sme omšu ( skoro ako rorátnu ;)) a po nej sme sa vybrali na stanicu. Z oratka sme odchádzali po tme a pomaly sa začínalo brieždiť. Na oblohe nebolo ani mráčika. Po ceste do Tatranskej Lomnice sme z vláčika pozorovali východ slnka. Najprv sme ho nevidela ale zrazu sa pomaly začalo kĺzať po štítoch a čím ďalej tým ich rýchlejšie pohlcovalo svojimi lúčmi, ktoré napokon dopadli na zem. A vtedy sme videli v celej svojej kráse, slnkom zaliate, naše hrdé Tatry. Pyšne tam stali a vítali nás pokryte bielou perinou.
Už začiatok cesty bol veľmi dobrodružný. Po prvých šmyknutiach sa na ľade sme začali byť všetci opatrnejší. Išli sme po úzkom vyšliapanom chodníčku obklopenom ozrutnými ihličnanmi, ktorý sa pod ťarchou snehu skláňali k zemi. Boli sme v rozprávkovej krajine a bolo to nádherne. Po nekonečne dlhej „prechádzke po rovine“ sme konečne všetci dobití došli na vytúženú chatu. Po teplej polievke sme sa polorozmrazení vybrali naspäť domov. Cesta dole bola samozrejme oveľa lepšia, ale hlavne rýchlejšia. Zažili sme veľa nečakaného, ale to si už necháme pre seba 😉
[FAG id=5339]
