Novým direktorom saleziánskej komunity v našich Michalovciach a farárom našej farnosti je od júla don Milan Janák. Rodák práve tu z Michaloviec (1976), stal sa saleziánom 15. augusta 1999 a za kňaza bol vysvätený 10. júna 2007. Poďte ho s nami spoznať trochu bližšie. Zhovárala sa s ním animátorka Tereza Miková.

– Don Milan, aké je to pre teba vrátiť sa do Michaloviec?

Pekné preto, lebo som blízko pri mame. Mama býva 15 kilometrov od Michaloviec. Ťažké preto, lebo som to vnímal tak, že sú tu celkom dosť veľké očakávania na nejaké zmeny. A je to ťažké, pretože mám dvojfunkciu, farár aj direktor. A ešte som farárom nebol.

– Prezraď nám najvtipnejší zážitok z tvojich „starých dobrých“ čias v Michalovciach.

Tak napríklad… stanovačka v Dedačove, nad Humenným, spolu s Humenčanmi a Paľo Degro, ktorý tu bol v tom čase ešte ako saleziánsky asistent. A išiel s chalanmi. Podľa mapy mali prejsť nejakú celodennú túru. Chalani chceli ísť skratkou. Bola tam veľká žihľava a potom tam bolo blato a potom tam bolo dosť ďalších prekážok. Chalani prichádzali do tábora s tým, že Degro pôjde na kôl. A to bola hláška, Degro pôjde na kôl. Potom ho chytili, priviazali o kôl a „mučili ho“.

– Bol si redaktorom časopisu Times, ktorý kedysi naše stredisko vydávalo. Ako na to spomínaš?

Veľmi pekne, veľa sme sa naučili a nakoniec sme sa od tej novinárčiny presunuli aj k niečomu inému. Začínali sme s jednou ohnutou A4-kou a v čase, keď som končil, tak to bolo dvanásť A4-iek a až 650 kusov Timesov, roznesených na všetkých stredných školách. Redakčná rada mala asi desať ľudí. Čiže bolo to naozaj pekné, robili sme kopec akcií a naozaj sme sa pekne veľa naučili.

– Ako sa v tebe zrodilo tvoje povolanie?

Myslím si, že to bola reakcia na to, že tu v stredisku bola veľmi dobrá atmosféra a samozrejme niektorí z nás to mali tak radi, že vlastne sa nám nechcelo chodiť domov. Že sme tu chceli ostať. A po nejakom čase, keď som zachytil také niečo, že „božie volanie“, tak som si povedal, že ja nechcem byť farár, zavretý na fare, v reverende. Jednoducho toto nikdy robiť nebudem. A tak som si povedal, že dobre, veď to nie je pre mňa. A raz, keď som sedel hore na chóre, kde bol svojho času ešte chlapčenský chór, tak som videl jedného saleziána ako končil omšu a zakýval mi. Došlo mi, že „Milan, veď ty tu chodíš k saleziánom, Boh chce, aby si bol takýto kňaz, čo nie je sám na fare, nenudí sa, nie je oblečený v reverende“. Jednoducho, že by som to mohol skúsiť. Ale stále som dúfal, že ma nejako vyhodia, no oni ma stále posúvali ďalej. A tak to nejako prišlo, že som si uvedomil, že asi toto je tá Božia cesta.

Zľava: Jožko Marko (ekonóm komunity), Milan Janák (direktor a farár), Rasťo Hamráček (vedúci oratka)

– Povedz nám o svojom predchádzajúcom pôsobisku a jeho náplni.

Bol som v malom saleziánskom dome v Holdoch. To je súčasť Galanty. A vlastne ten dom nie je ani farnosťou. Je to len malá filiálka. Teda patrí pod farský kostol v Galante. Ale bol to dom, ktorý sa stal domom prijatia. To znamená, že tam chodili skupiny na duchovné obnovy, na duchovné cvičenia. Chodili tam školy pre animátorov. Rôzne kurzy orientačných dní. A ja som mal na starosti ubytovanie a pastoráciu. A tam som mal stredoškolské stretko, stretko vysokoškolákov a snúbencov. Takže by som povedal, že po tých rokoch, keď som bol v Trnave, Šaštíne a v Bratislave som bol rád za menší dom. A vlastne som čakal, že provinciál mi povie, že tam môžem ostať ďalšie tri roky. Lebo bol spokojný s tým, ako sa dom rozvíjal. A on mi povedal, že super, super, ale pôjdeš do Michaloviec.

– Direktor je ten, ktorý dáva smer. Aký smer chceš dať nášmu stredisku?

Chcel by som, aby sa stredisko vnútorne obrodilo. Lebo sa mi zdá, že nevieme pracovať spoločne, nevieme sa navzájom počúvať. Ako keby sme zabudli myslieť na vzájomné dobro. Za tých pár dní tu vnímam tak nejakú roztrieštenosť, alebo také niečo. No som veľmi rád, lebo som tieto prvky videl práve aj v opačnom, pozitívnom: na tom prímestskom táboru u animátorov, aj na tom animátorskom plánovaní. A tak dúfam, že sa nám so sestrami saleziánkami spolu podarí vytvoriť niečo také, takú rodinu. Také niečo, kde pochopíme, že chceme pracovať spoločne, že spoločne chceme hľadať to, kam to stredisko má ísť.

– Čo rád robíš vo voľnom čase?

Vo voľnom čase sa rád idem pozrieť na futbal alebo na hokej. A keď tomu zdravie aj dovolí, rád si ten hokej aj zahrám. A vlastne idem rád aj na nejaký výlet, alebo rád trávim čas s ľuďmi, ktorých mám rád. Som rád, keď sa raz začas stretneme aj kamaráti zo starých čas, ktorí už sú rozlezení po svete. Tak tomu sa veľmi teším. Tiež rád trávim čas so svojou rodinou, s bratom, so sestrou, s mamou. A neviem, zahrám si rád bowling alebo zahádžem šípky…

– Čo je tvoje najobľúbenejšie jedlo, farba a inšpiratívny svätý?

Neviem, som všežravec, ale dobre, keďže sme na Zemplíne, tak dám, že pirohy. Pri farbe je to červeno-čierna, pretože fandím AC Milano už od útleho veku, a oni sú červeno-čierni.

– A ten nejaký inšpiratívny svätý?

Od birmovky mám svojho patróna, svätého Bartolomeja, ktorý je vlastne ten Natanael v evanjeliu. A chcel by som to mať ako on, že „poď a uvidíš“, uveriť Bohu, aby som videl ešte väčšie veci. Tak to je taká inšpirácia pre mňa od tohto svätého.

– Na čo sa najviac tešíš v Michalovciach?

Keď mal tu primície náš spolubrat Janko Butkovský, „Jaďo“, sedel som s jedným bývalým animátorom v telocvični na pohostení a on mi tak hovoril, že – „ty, Milane, chcel by som, aby moje deti, zažili to, čo sme tu niekedy zažívali aj my. Že sa tu budú mať dobre, že pocítia to také prijatie, rodinu, a že nebudú chcieť odtiaľ ísť preč.“ – Tak na to sa najviac teším, že sa nám toto podarí naplniť.

Ďakujeme ti za rozhovor.