Dýchanie je tak prirodzené, že si ho často ani neuvedomujeme. Nádych, výdych… a život plynie ďalej. No čo pre nás ženy až také prirodzené nebýva, je zastaviť sa uprostred toho plynutia. Dopriať si popoludnie len pre seba, vypnúť hlavu, uvoľniť srdce a zhlboka sa nadýchnuť – niekedy prvýkrát po veľmi dlhom čase.
Popoludnie v sobotu 15. novembra u sestier saleziánok pod názvom „Príď sa nadýchnuť“ bolo pozvaním ponoriť sa do svojho vnútra. Učiť sa počúvať tichý hlas, ktorý v každodennom zhone tak ľahko prehlušíme. Pod vedením pani psychologičky Zuzany Pšakovej sme sa stretli so svojim vnútorným dieťaťom – s tou najúprimnejšou časťou nás samých. Učili sme sa mu načúvať, pochopiť jeho vnímanie sveta a zároveň naše dospelé rozhodovanie. Dostali sme odpovede, prečo na mnohé situácie reagujeme negatívne, podľa vzorcov, ktoré sme sa naučili počas detstva či dospievania. Aj to, že je to možné meniť, len to chce cvik a čas.
FOTOALBUM ¦ A medzitým… pri dobrej káve, koláčiku a občerstvení – za ktoré zo srdca ďakujeme – sme sa rozprávali s inými ženami. Zistili sme, že mnohé z nás prežívajú podobné radosti, obavy či tiché zápasy. Bolo oslobodzujúce uvedomiť si, že nekráčame samy.
Vyvrcholením popoludnia bola adorácia. V tichu kaplnky, kde sa nad oltárom vyníma Zmŕtvychvstalý Kristus, a Oltárna sviatosť žiarila v jemnom svetle sviečok… Hudba, ticho a prítomnosť Krista – všetko sa spojilo do chvíle, ktorá mala nádherné duchovné čaro. Odchádzali sme naplnené, uvoľnené a akoby o kúsok viac doma samy v sebe.
Príďte sa aj vy nabudúce nadýchnuť. Je to prirodzené – rovnako prirodzené ako Stvoriteľ, ktorý v nás prebýva. Len v rýchlosti dnešného sveta naň často zabúdame. A pritom práve toto spojenie je tým, čo dáva životu jeho najhlbší zmysel.
text: eb, foto: mb
