Počas prvej novembrovej soboty sa celá slovenská saleziánska rodina opäť zišla. Stretli sa s desiatym nástupcom dona Bosca.

Otec navštívil svoje deti. Don Ángel Fernández Artime prišiel navštíviť slovenskú provinciu. Žilinskú tenisovú halu zaplnili mladí zo všetkých kútov Slovenska. Netrpezlivo čakali na príchod dona Artimeho.

„Atmosféra bola geniálna, nakoľko hlavný predstavený má charizmu a šmrnc. Očakávam super zážitky, ktoré si zapamätám do konca života,“ povedal Dominik Murga z Michaloviec. A naozaj to bolo tak. Program nesklamal, smiech mohli počuť aj okoloidúci. Predstavili sa viaceré zložky saleziánskej rodiny – od dobrovoľníkov až po zasvätené osoby.

O hudobný sprievod podujatia sa postaral salezián Juraj Kovaľ, spevák bývalej kapely Saleziáni. Z členov kapely a zboru z Banskej Bystrice vytvoril pekný zlepenec, ako to sám pomenoval. „Som vďačný za túto príležitosť, nakoľko s chalanmi z kapely už dlho nehrávame. Veľmi sa tešíme, že môžeme túto energiu dať znovu na pódium,“ dodal don Juraj.

Publikum najviac pobavil medzinárodný súboj v športe typickom pre saleziánske prostredie – kalčete. Za Slovákov bojoval provinciál don Jozef Ižold spolu s provinciálkou sestier saleziánok Janou Kurkinovou. Na opačnú stranu sa postavil sám don Artime a sestra Maria Assunta Sumiko Inoue z Japonska. Jedinečný zápas sa skončil víťazstvom slovenskej dvojice 8:3. ,,Zápal, ktorý vychádzal z hlavného predstaveného, je len ďalším z dôkazov, že má mladého ducha,“ opísal Martin Paur.

„Chcel by som, aby saleziánska rodina bola viac otvorená. Aby sa tí, ktorí k nám prichádzajú, cítili prijatí,“ odkázal Slovákom don Artime.

Po zábave nechýbal ani duchovný program – stretnutie so živým Ježišom pri adorácii. Predtým hlučná hala sa razom zmenila na miesto pokoja a modlitby.

„Chcem vám zdôrazniť, že nie sme mimovládnou organizáciou, ktorá poskytuje sociálne služby. Predovšetkým sme veriacou rodinou, ktorú spájajú veľké ideály. A je tu niečo, čoho sa nemôžeme zriecť – poslanie približovať všetkých okolo seba k Ježišovi. Dopriať im slobodu, ale zároveň im ponúknuť možnosť spoznať Ježiša,“ prihovoril sa vo večernom slovku viac ako tisícke účastníkov v hale don Ángel.

Zdroj: saleziani.sk

V zamračené piatkové popoludnie 7.10. sme sa ôsmi stretli na železničnej stanici v Michalovciach s cieľom zdolať Vysoké Tatry. Po príjemnej ceste vlakom sme zakotvili v popradskom saleziánskom stredisku na sídlisku Juh. Po večeri sme sa ešte desiatkom ruženca prihovorili k Panne Márii a odobrali sa nabrať sily na zajtrajší výstup.

Nový deň sme o šiestej ráno naštartovali svätou omšou. Pri raňajkách sme podľa aktuálneho počasia „apgrejdovali“ cieľ. Pôvodným plánom bolo zdolať Kôprovský štít. Ale keďže v Tatrách celý týždeň výdatne snežilo, zhodli sme sa na tom, že nám bude stačiť aj „Térinka“.

Tatranskou železnicou sme sa doviezli do Starého Smokovca, odkiaľ začala naša cesta na Hrebienok. V Smokovci sa ku nám pridali ešte 3 členovia výpravy, ktorí došli ráno autom priamo z Michaloviec a mohlo začať to pravé dobrodružstvo. Po približne 45 minútovom stúpaní sme sa už všetci kochali výhľadom z výšky 1285 metrov nad morom. To ale nebol koniec našej cesty.  Ďalším míľnikom sa pre nás stala  Zamkovského chata.

Po menšej občerstvovacej prestávke (trebišovská Deva je v horách vynikajúca…) sme sa vydali po zelenej značke priamo na Téryho chatu. Počas cesty sme sa stali svedkami vysokohorskej záchrannej akcie, pri ktorej „asistoval“ záchranný vrtuľník. Tiež sme spozorovali štvornohých tatranských domácich – kamzíky. Po dvoch hodinách a zopár namáhavých kilometroch sa v našej bezprostrednej blízkosti zjavila očakávaná Téryho chata. Tam nás čakal vietor, belasá obloha, teplý čaj, polievka, suché oblečenie, zaslúžený oddych atď… 🙂

Cestou nadol nám spoločnosť robili padajúce snehové vločky, sem tam slniečko a sem tam rozprestierajúca sa hmla. Náročný terén s pol metrom snehu sa postaral o množstvo pádov a mnohokrát nám vyčaril úsmev na tvári. Pochopiteľne, niektoré najstrmšie úseky spiatočnej cesty sme „prešli“ posediačky… 😉

Náš výlet sa pomaly blížil ku koncu a s nástupom na vlak smerujúci domov sme sa mohli s Tarami rozlúčiť. Odniesli sme si mnoho zážitkov, modrín, fotiek, ale najmä spomienok na zasnežené Tatry.

[FAG id=5156]