Celoročné čakanie detí, animátorov, saleziánov a rodičov na najväčšiu akciu nášho strediska vyvrcholilo 16. augusta. Celý týždeň prímestského tábora sme kráčali po stopách dona Bosca a objavovali viaceré zákutia jeho života. Sprevádzala nás jeho myšlienka: „Nohami kráčajte po zemi a srdcom buďte v nebi.“

Pondelkové ráno nás niektorých zaskočilo, pretože sme sa ocitli v Taliansku. Našou prvou úlohou bolo zistiť, do ktorého z ôsmich talianskych regiónov patríme. Postupne sme objavovali a na vlastnej koži skúšali činnosti, ktorým sa venoval mladý Janko. Počas rannej modlitby, ale aj vďaka celotáborovej hre, sme sa dozvedeli o sne z deviatich rokov, a tak sme Jankovi mohli pomôcť premieňať zúrivé vlky na mierumilovné ovečky.

Prešlo niekoľko rokov a Janko túžil ísť študovať za kňaza – nemal však žiadne veci na cestu ani peniaze. My sme mu však s radosťou ponúkli svoju pomoc a počas utorkových dielní sme vyrobili a zarobili všetko potrebné. Poobede nás Janko vítal už ako turínsky kňaz. Rozhodol sa založiť fond solidarity na pomoc svojim chlapcom, a preto sme sa aj napriek miernemu dažďu nenechali odradiť a snažili sme sa behať, chytať, získavať papieriky a informácie o donovi Boscovi najlepšie, ako sme vedeli, aby sme zohnali čo najviac lír. 

Keď sme sa v stredu ráno stretli, oratko dona Bosca znovu o pár rokov vyrástlo a bolo v ňom omnoho viac chlapcov, no zistili sme, že nám chýbajú niektoré veci. Vykradli nás! Zlodeji však zanechali stopy, tak sme neváhali a vybrali sme sa za nimi. Výstup na Jasenovský hrad musel počkať, najskôr sme sa počas hry snažili získať všetky stratené lopty, epedá a kolky späť. Don Bosco nám ukázal, že aj zlodeji majú šancu stať sa dobrými. Po obede sme sa všetci spoločne vybrali na hrad.

Vo štvrtok nás don Bosco učil dôverovať Panne Márii. V Turíne vypukla cholera a nakazili sa aj niektorí z nás, no vďaka tomu, že sme jeden druhému pomáhali, a vďaka Máriinej ochrane, sa nám napokon podarilo epidémiu poraziť. Počas oddychu v kúpeľoch sme sa mohli poriadne zabaviť a zasúťažiť si, no mali sme aj dôležitú úlohu – vymodliť zdravie bohatému grófovi. To sa nám, našťastie, podarilo a z peňazí, ktoré nám daroval, mohol don Bosco postaviť Panne Márii krásny kostol.

V piatok nás zastihla smutná správa – don Bosco zomrel. Jeho nástupca, don Rua, nás však povzbudil, že don Bosco nám tu zanechal celú saleziánsku rodinu, ktorá sa o nás postará aj po jeho smrti. Vďaka stopovačke po meste sa nám podarilo nájsť viacero zložiek saleziánskej rodiny, o ktorých sme sa dozvedeli informácie, ktoré sme využili v záverečnom kvíze. Po dramatickom vyhodnotení sme sa tešili zo všetkých zážitkov uplynulého týždňa a to všetko sme odovzdali Pánu Bohu na spoločnej záverečnej svätej omši. 

Ďakujeme všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k hladkému priebehu prímestského tábora! Tábor sa mohol uskutočniť aj vďaka finančnej podpore mesta Michalovce a Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR.

Viera Vasiľová

28. júna sa mladí z nášho strediska spolu s donom Petrom Hraboveckým vydali na púť do Levoče. 

Skorý vlak bol v to pondelkové ráno našou prvou skúškou, ktorú, našťastie, väčšina z nás zvládla. Cestou do Sabinova, odkiaľ sme mali začať putovať, sme sa ešte niektorí delili o nadšenie, odhodlanie a silu, no tie však opadli, len čo sme zazreli prvý kopec. Po roku strávenom doma sa nám kráčalo akosi ťažšie, no vďaka hroznovému cukru a povzbudeniam od statočnejších jedincov sme večer zakotvili vo vytúženom Lačňove. 

Po daždivej noci strávenej pod hviezdami sme sa vybrali na krásnu cestu cez lesy a lúky do Vyšného Slavkova. Tam sme sa posilnili omšou a obedom a vydali sa hore brutálnym brutovským kopcom. Z Brutoviec sme, mierne odľahčení, pokračovali do cieľa druhého dňa – Nižných Repašov. Táto osemkilometrová cesta po rovnej asfaltke bez ťažkých batohov sa po celom dni zdala nekonečnou, no na jej konci nás čakala škola, sprcha, dobré jedlo, partička kariet a mäkké postele, za ktoré sme boli nesmierne vďační.

Stredu sme odštartovali omšou a ďalším z don Boscových snov, ktoré nám každé ráno počas modlitby Peťo čítal, a my sme mohli uvažovať nad víziami tohto svätca. Cieľ stredy bol jasný – dostať sa na Mariánsku horu. Odhodlaní a šťastní, že sme sa dostali tak ďaleko, sme vyrazili na cestu ďalšími asfaltkami, lesmi a lúkami. Tak ako predchádzajúce dni, aj teraz sme si užívali príjemné slnečné počasie, ktoré nás sprevádzalo až za Uložu, poslednú zastávku pred Mariánskou horou. No čím sme boli bližšie, tým nižšie zostupovali tmavé mraky, až sme posledný úsek od parkoviska k altánkom museli prebehnúť, aby sme celkom nezmokli. Keď sa vyčasilo, viacerí sa ešte prešli do Levoče a potom sme sa spoločným ružencom v Bazilike Navštívenia Panny Márie poďakovali za celú púť. Keďže v noci malo znova pršať, prichýlili nás sestričky. 

Na rannej štvrtkovej omši sme si pripomenuli úmysly, za ktoré každý z nás obetoval púť. Po nej sme sa vyzbrojili pršiplášťami, urobili sme si fotku a utekali sme do Levoče na autobus. Domov sme sa vrátili vyšťavení, no vďační za všetko pekné aj náročné, čo sme počas cesty zažili. 

Srdečná vďaka všetkým, ktorí na nás mysleli v modlitbe! ☺

 

 

[sgdg path=“2021/Púť do Levoče“]