Písane v stredu 9. marca 2022 večer
Pokoj všetkým ľuďom dobrej vôle
Zámerne začínam tento text týmto pozdravom, lebo toľko skutočne dobrej vôle, ochoty a dobra, koľko zažívam v našom saleziánskom spoločenstve za ostatné dni, ma presahuje na celej čiare. V priebehu týchto dní sme svedkami nezmyselného utrpenia, ktorému sú, tak ako to už býva, vystavení nevinní ľudia. Tentokrát na Ukrajine.
Ženy, deti, starí, chorí, tí majetnejší, ale najmä tí menej majetní. Všetci prichádzajú z Ukrajiny k nám s úmyslom zachrániť si holý život. Ako už viete, aj u nás sme sa rozhodli spoločne čeliť tomuto zlu, ktoré berie ľuďom domovy, príbuzných, majetok. Ich životy.
Vo štvrtok 3. marca 2022 sa stretlo niekoľko rodín z našej miestnej cirkvi so spolubratmi saleziánmi s úmyslom zorganizovať pomoc utečencom. Nikto z nás nemal dovtedy žiadnu skúsenosť s humanitárnou pomocou alebo s prácou s utečencami. Padlo rozhodnutie, že v priestoroch pod kostolom budeme prechodne ubytovávať a poskytovať zázemie – primárne ženám s deťmi. Kapacitne sme to ohraničili na počet 20 osôb. Každý bude môcť zostať 2-3 noci aby si odpočinul, vyspal sa, najedol a osprchoval. Dohodli sme sa, že v utorok 8. marca by sme mohli prijať prvých ľudí. Keďže nikto z nás nemal skúsenosti, a trochu sme sa aj báli, dohodli sme sa, že na prvýkrát ubytujeme maximálne 10 ľudí, aby sme zistili, ako sa to vlastne robí, a čo všetko musíme pritom zabezpečiť.
V sobotu 5. marca skoro ráno stálo na dvore nákladné auto s dvadsiatimi úplne novými posteľami v demonte, ktoré nakúpil nám neznámy dobrodinec. V dopoludňajších hodinách niekoľko otcov aj so synmi postele zložili a naše úžasné manželky, sestry, tety premenili dve miestnosti na útulné nocľahárne.
Gorazdovka pripravená pre prvé prijatie
Kobercovka pripravená pre prvé prijatie
Kobercovka pripravená pre ďalšiu skupinu (štvrtok 10.3. večer)
V pondelok 7. marca niečo pred polnocou sme na viacerých autách priviezli z hraníc vo Vyšnom Nemeckom prvé vyčerpané a uzimené matky s deťmi. Väčšina z nich bola na ceste 4 dni, takmer nespali a plné strachu smerovali do neznáma. Svojich manželov všetky nechali doma, keďže muži vo veku 18-60 r nesmú opustiť krajinu.
Bolo ich spolu 23.
Medzi nimi aj autistické dievčatko Juľa, ktorá utekala spolu s maminkou a starším bratom. Vo chvíli keď toto píšem, táto rodinka bude u nás tretiu noc dospávať zameškané a spolu s ostatnými majú u nás zabezpečenú stravu, možnosť sa osprchovať, ale aj neustálu prítomnosť niekoho z nás, ktorí sme pripravení byť im nápomocní alebo len sa s nimi porozprávať.
Keď toto píšem, už vieme, že Juľa s rodinou majú už zabezpečené bývanie a prácu pre mamku v Liberci. Práve riešime spôsob ako sa tam bezpečne dopravia.
Ďalšie dve mamky s troma deťmi, ktoré spoločne utekajú z bombardovaného Charkova, zajtra (štvrtok) odchádzajú do Bratislavy, kde majú vďaka saleziánskym dobrodincom pripravený byt a pomoc.
My všetci sme nič podobné predtým nerobili. No dnes, 5 dní po tom ako padlo rozhodnutie, je tu celý tým ľudí, od mladých až po dôchodkyne, ktorí denne pomáhajú, aby sa toto všetko mohlo diať. A nedialo by sa nič z toho, keby to „nezobral do rúk“ Pán. Zázraky sa nám dejú pred očami a my sa len ponúkame: „Pane, použi ma na čo chceš.“
Buďme mu v tom nápomocní a „premorme“ tento náš svet, v tieto dni a týždne, láskou. Láskou bezpodmienečnou, takou, ktorá aj premýšľa ale nešpekuluje, a jednoducho sa dáva.
Som veľmi dojatý a vďačný zároveň, že v týchto ponurých časoch môžem byť svedkom toho, čo sa deje v našej farnosti, a verím, že aj v našich srdciach. Nech všetko čo tu robíme slúži na slávu nášho Nebeského Otca a ľuďom, ktorí to tak veľmi potrebujú, na osoh.
Za rodiny sdbmi Marián Dudáš
