Prečo neukončiť rok troškou pohybu na volejbalovom turnaji? Túto otázku si položili aj členovia štyroch tímov, ktorí sa zišli na vianočnom volejbalovom turnaji v telocvični u michalovských Saleziánov.
Turnaj sme začali tradične, svätou omšou o 8:30, po ktorej nasledovalo losovanie čísel pre družstvá a následné určenie poradia, v ktorom boli zápasy odohraté. Športovci sa potom presunuli do telocvične, kde už pre nich bola natiahnutá sieť a pripravené menšie zásoby energie vo forme vôd a keksíkov.
Už od rána vládla medzi súťažiacimi dobrá nálada a správny športový a férový duch ich sprevádzal od začiatku až do konca. Zápasy prebiehali bez problémov a vychutnať sme si mohli nielen nestarnúce „finty“ Oldies tímu, ale aj šikovnú hru mladších hráčov.
V čase obedu, pred veľkým finále, bol pre hráčov pripravený výborný guľáš, ktorý bol skvelým začiatkom, ako sa hovorí konca, čo u nás znamenalo posledných zápasov pred vyhodnotením. A bolo to finále ako sa patrí! Hráči nesklamali a ukázali, že na ihrisku to vedia v každom čase.
Po poslednom zápase nás čakalo vyhodnotenie plné úsmevov, potleskov a šťastných výkrikov. Účastníci dostali svoje zaslúžené odmeny, ktorými boli rôzne chutné sladkosti a slanosti a potom nasledovalo už len fotenie sa spokojných bojovníkov a po ňom zaslúžený oddych v kruhu najbližších, doma.
Novoročný výlet mladých
P1: „Ja chcem ísť na lyžovačku, ale nechcem lyžovať, to môžem?“
P2: „Tá neviem asi ne bo veľa nás“
P1: „ale šak my budeme s vami normálne len nebudeme lyžovať“
P2: „tak choďte na výlet a aspoň aj vy niečo zažijete“
P1: „hej vidíš, dobre ta zrobme výlet do tatier“ – tatko to začalo…
V pondelok o druhej sme odišli z Michaloviec do Popradu. Vybrali sme sa na chatu pri zelenom plese. „To je taká prechádzka po rovine“ chlácholil nás vedúci. Samozrejme sme mu verili…(asi si viete predstaviť tú prechádzku v Tatrách). Prespali sme v popradskom saleziánskom stredisku, niektorí tam boli prvý krát, ale hodnotíme to veľmi pozitívne. (určite sa tam choďte pozrieť, keď budete môcť, je to tam pekné). Večer sme sa chvíľku zahrali, ale už o desiatej sme všetci zaľahli pretože, a teraz začína krutá realita, sme vstavali o piatej hodine ráno! Mali sme omšu ( skoro ako rorátnu ;)) a po nej sme sa vybrali na stanicu. Z oratka sme odchádzali po tme a pomaly sa začínalo brieždiť. Na oblohe nebolo ani mráčika. Po ceste do Tatranskej Lomnice sme z vláčika pozorovali východ slnka. Najprv sme ho nevidela ale zrazu sa pomaly začalo kĺzať po štítoch a čím ďalej tým ich rýchlejšie pohlcovalo svojimi lúčmi, ktoré napokon dopadli na zem. A vtedy sme videli v celej svojej kráse, slnkom zaliate, naše hrdé Tatry. Pyšne tam stali a vítali nás pokryte bielou perinou.
Už začiatok cesty bol veľmi dobrodružný. Po prvých šmyknutiach sa na ľade sme začali byť všetci opatrnejší. Išli sme po úzkom vyšliapanom chodníčku obklopenom ozrutnými ihličnanmi, ktorý sa pod ťarchou snehu skláňali k zemi. Boli sme v rozprávkovej krajine a bolo to nádherne. Po nekonečne dlhej „prechádzke po rovine“ sme konečne všetci dobití došli na vytúženú chatu. Po teplej polievke sme sa polorozmrazení vybrali naspäť domov. Cesta dole bola samozrejme oveľa lepšia, ale hlavne rýchlejšia. Zažili sme veľa nečakaného, ale to si už necháme pre seba 😉
[FAG id=5339]
Tradičný vianočný volejbalový turnaj
Prečo neukončiť rok troškou pohybu na volejbalovom turnaji? Túto otázku si položili aj členovia štyroch tímov, ktorí sa zišli na vianočnom volejbalovom turnaji v telocvični u michalovských Saleziánov.
Turnaj sme začali tradične, svätou omšou o 8:30, po ktorej nasledovalo losovanie čísel pre družstvá a následné určenie poradia, v ktorom boli zápasy odohraté. Športovci sa potom presunuli do telocvične, kde už pre nich bola natiahnutá sieť a pripravené menšie zásoby energie vo forme vôd a keksíkov.
Už od rána vládla medzi súťažiacimi dobrá nálada a správny športový a férový duch ich sprevádzal od začiatku až do konca. Zápasy prebiehali bez problémov a vychutnať sme si mohli nielen nestarnúce „finty“ Oldies tímu, ale aj šikovnú hru mladších hráčov.
V čase obedu, pred veľkým finále, bol pre hráčov pripravený výborný guľáš, ktorý bol skvelým začiatkom, ako sa hovorí konca, čo u nás znamenalo posledných zápasov pred vyhodnotením. A bolo to finále ako sa patrí! Hráči nesklamali a ukázali, že na ihrisku to vedia v každom čase.
Po poslednom zápase nás čakalo vyhodnotenie plné úsmevov, potleskov a šťastných výkrikov. Účastníci dostali svoje zaslúžené odmeny, ktorými boli rôzne chutné sladkosti a slanosti a potom nasledovalo už len fotenie sa spokojných bojovníkov a po ňom zaslúžený oddych v kruhu najbližších, doma.
Posedenie pod jedličkou
Čas Vianoc je čas stretnutí, hojnosti, obdarovania sa navzájom, pekných a vzácnych chvíľ strávených spolu s rodinou. Vlastnou alebo aj s tou saleziánskou – animátorskou. Výnimkou nie je ani saleziánska rodina v Michalovciach. Posedenie pod jedličkou, ako to tunajší volajú, sa uskutočnilo 27.decembra.
Tradične sa Posedenie pod jedličkou začína sv. omšou a tak tomu bolo aj tentokrát. Zúčastnení boli pozvaní prísť elegantne oblečení a to vyvolalo medzi ostatnými ľuďmi v kostole milé, zvedavé otázky.
Po sv. omši sa zúčastnení animátori, saleziáni, sestry Saleziánky a saleziáni spolupracovníci presunuli do priestorov pod kostolom aby mohli začať slávnostnú večeru. Otec direktor dal každému krížik s medom na čelo, ako tradičný vianočný zvyk a potom si všetci mohli pochutnať na výbornej kapustnici, ktorú niektorí mladí pripravovali počas doobedia.
Samozrejme, nechýbali ani darčeky. Pri vstupe si každý vylosoval meno pre koho jeho darček pôjde a tak nikto neostal neobdarovaný. Darčekom boli pre všetkých aj koledníci z radov animátorov a tak prispeli aj oni ku pokojnej vianočnej atmosfére.
[FAG id=5513]
Mikuláš na nás nezabudol
Pred oknom, za oknom…Alebo u nás v kostole?
Áno! Tak ako každý rok, ani tento, na nás Mikuláš nezabudol. Tentokrát s ozajstnou bradou (no ktovie, možno bol cely ozajstný) a ako vždy, s kopou medovníčkov.
V tretiu adventnú nedeľu, nedeľu radosti, bolo v kostole naozaj nečakane veľa detí ale aj starších, veď predsa aj oni boli počas roka dobrí. Po kázni otca Paľa o miere radosti (zistili sme že radosť sa nedá merať teplomerom…) sme po požehnaní spievali Mikulášovi aby prišiel. A prišiel.
Atmosféra sa dala krájať vo vzduchu, všetky deti netrpezlivo očakávali čo sa bude diať a či na nich Mikuláš nezabudol.
Na otázku, či boli deti dobré, otec Paľo povedal, že my tu máme iba dobré deti a tak sa všetci nahrnuli do radu a dostali svoju sladkú odmenu. Znova sme spievali a čarovná mikulášska atmosféra v nás ostala znieť počas celého dňa.